História vývoja surfových dosiek

Už v roku 1778 videl britský prieskumník kapitán J. Cook takéto aktivity medzi miestnymi obyvateľmi na Havajských ostrovoch. Po roku 1908 sa surfovanie rozšírilo do niektorých európskych a amerických krajín. Do Ázie sa rozšíril po roku 1960. Surfovanie sa za posledné jedno alebo dve desaťročia veľmi rozvinulo.Veľké súťaže v surfovanísa konali na pobreží Severnej Ameriky, Peru, Havaja, Južnej Afriky a východnej Austrálie.

Surfovanie je poháňané vlnami a musí sa vykonávať na pláži, kde je vietor a vlny. Výška vĺn by mala byť asi 1 meter a minimum by nemalo byť menšie ako 30 centimetrov. Havajské ostrovy majú vlny vhodné na surfovanie po celý rok. Najmä v zime alebo na jar prichádzajú vlny zo severného Pacifiku. Vlny sú vysoké až 4 metre a môžu športovcom umožniť kĺzať viac ako 800 metrov. Preto boli Havajské ostrovy vždy centrom svetového surfovania.

Prvýsurfypoužité boli asi 5 metrov dlhé a vážili 50 až 60 kilogramov. Po druhej svetovej vojne sa objavili dosky z penového plastu, tvar dosiek sa zlepšil. Surfové dosky, ktoré sa dnes používajú, sú dlhé 1,5 až 2,7 metra, široké asi 60 centimetrov a hrubé 7 až 10 centimetrov. Sú ľahké a ploché, vpredu a vzadu o niečo užšie a vzadu a dole majú stabilizačnú chvostovú plutvu. Na zvýšenie trenia je na povrchu dosky nanesený aj voskový vonkajší film. Všetky surfy vážia len 11 až 26 kilogramov.

Na prednej strane krídel veľryby je niekoľko vlnitých štruktúr, ktoré pomáhajú tomuto monštru pohybovať sa vo vode vpred ladnejšie a hladšie. Táto štruktúra pomáha znižovať odpor a pomáha veľrybe „chytať“ prúd vody, čím zaisťuje, že sa môže rýchlo pohybovať aj napriek svojej veľkosti. Inšpirovaný týmto,surfvýrobca Fluid Earth vyrobil unikátnu surfovú dosku s vlnitou prednou časťou.